Rozhovor so scenáristom Mirom Šifrom

„Mikuláš Černák musel nájsť odvahu, kým sa priznal do očí matke k toľkým vraždám.“

vraví scenárista Miro Šifra, ktorý o ňom píše film.

Keď som sa pripravoval na tento rozhovor, narazil som na správu, že sa chystá nejaký film o živote Mikuláša Černáka, ale scenár k nemu bude písať niekto iný. Píšete o ňom film nezávisle viacerí?

Pravda je taká, že ide o jeden a ten istý projekt, ale má za sebou trochu dlhšiu históriu. Prvý scenár vyvíjala firma Regia Civitas, potom sa zasekli a oslovili producentku Zuzanu Mistríkovú. Cez ňu som sa do projektu dostal ja aj Jakub Kroner, ktorý bude režisér.

Nechcel som niekomu prepisovať jeho scenár, chcel som si po vlastnej linke zrešeršovať tému a stretnúť sa s Mikulášom Černákom osobne. Začal som písať vlastný scenár a minulú zimu som bol prvýkrát za ním.

Čo hovorí Černákov príbeh o Slovensku?

Hovorí toho o nás veľa, veď mafia sa nedá oddeliť od Slovenska deväťdesiatych rokov. A Mikuláš Černák bol, aspoň načas, najsilnejším mafiánskym bossom.

Príbeh Černáka je príbehom toho, čo sa môže stať, keď niekto využije vákuum, ktoré nastalo v bezpečnostných zložkách nefunkčného štátu. Začiatkom 90. rokov boli zákony deravé, každý sa dal podplatiť. On využil situáciu, vzal veci do vlastných rúk a mocenské vákuum vyplnil vlastnou verziou „bezpečnostnej zložky“, ktorá mala nahradiť úlohu štátu.

V určitom zmysle štát nahradil. Vyberal dane v podobe výpalného, dokonca mal pocit, že vykonáva spravodlivosť, brané z jeho vlastného pohľadu. Sám sa cítil ako komunitný policajt – niektoré svoje vraždy napríklad vysvetľuje tým, že nechcel, aby sa na Slovensko dostali drogové mafie. Mnoho z tých zločinov, do ktorých bol zapletený, nemalo priamy súvis s jeho biznisom. Nedošlo k nim v situácii, že by riešil vlastný problém, ale riešil problém niekoho zo svojich známych – ako sudca a kat v jednej osobe.

To je jedna, tá historická rovina, ktorá ma zaujíma. Okrem toho sa o Mikuláša Černáka zaujímam aj z osobného hľadiska.

Osobného? Prečo?

Obaja sme z Horehronia, on z Telgártu, ja pochádzam z Vernára. Ako dieťa som prežíval vzdialené ozveny toho, čo robil. Pamätám si, ako našli za dedinou horiace telo bez hlavy, bol to zavraždený Gustáv Slivenský.

Keď som navštívil Černáka vo väzení, zistil som, že máme podobný prízvuk, že sa vieme porozprávať o Kráľovej holi, alebo o tom, aké sa v tom kraji spievajú pesničky: nemusel mi vysvetľovať, akú pesničku spieval na pohrebe svojho brata.

Mám pocit, že píšem o osude rodáka, aj keď sa mi zatiaľ ťažko o tom hovorí, lebo mám pocit, že to stále hľadám. V hlave mám množstvo tém a vrážd. Musím si to ujasniť a pritom sa popasovať so všetkými nástrahami, aké také rozprávanie prináša. Nechcem robiť z Černáka obeť, ani akčného hrdinu, nechcem mu budovať kult osobnosti. Zatiaľ sa stretávame, rozprávame a ja hľadám, o čom film bude.

Ako Černáka vnímajú na Horehroní? Čítal som reportáž z jeho rodnej dediny, v ktorej miestni ľudia novinárom tvrdili, že „on bol slušný mafián, Mikuláš bol náš“.

Je známa skutočnosť, že sa ho zastávali susedia alebo tamojší farár. Jednou z tém nášho filmu určite bude to, ako mu okolie pritakávalo a ako mu systém umožňoval rásť. Myslím si, že na to, aby z niekoho vyrástol mafián, sú potrebné aj susedské reči tohto typu: on je dobrý človek, on by predsa nikomu nikdy nič zlé neurobil.

Čo Černák robil, bolo verejným tajomstvom. Napriek tomu fungovala horehronská dedinská spolupatričnosť.

Na druhej strane, Černák sa mi priznal, aké ťažké preňho bolo priznať sa pred svojou mamou k vraždám, ktoré spáchal. Urobil to až o veľa rokov neskôr, keď bol dávno za mrežami. Jeho matka verila, že v base sedí neprávom. Hoci mnohé veci videla zblízka a mohlo jej to dopnúť, zdráhala sa vidieť vraha vo vlastnom synovi. Černák musel nájsť odvahu priznať sa jej do očí.

Vraví sa o Horehroní, že to je kraj bitkárov. Človek tam v krčme môže ľahko jednu vyfasovať, najmä ak je cudzí. Ako toto prostredie formovalo Černáka?

Horehronie je tým známe, je tam medzi dedinami rivalita. Kedysi vždy hrozila bitka, keď chodili Vernárčania do vedľajšej dediny na diskotéku, alebo keď sa hral futbal.

Aj Černák a jeho brat začínali ako diskotékoví bitkári. Neboli to bezproblémoví chlapci, ktorí sa náhodou dostali k mafii, často sa zaplietli po baroch do konfliktov. Černák v pamätiach spomína, ako cestou na internát vyhodili z vlaku sprievodcu – za jazdy.

Prečo sa na Horehroní ľudia radi bijú?

Možno je to dôsledok mentality kraja, ktorý je dosť izolovaný: dopravne aj kultúrne. „Svoje si nedáme a cudzie nechceme“ tam platí dosť silno. Horehronské dediny boli osídľované valašskou kolonizáciou, na rozdiel od okolia sú rusínske. Telgárt, Šumiac či Vernár majú kresťanstvo východného obradu, sú gréckokatolícke alebo pravoslávne. Nárečím aj vierou sa miestni obyvatelia líšili od ostatných dedín a vždy tam boli časté aj vzbury proti autoritám.

Keď chcela vrchnosť z tamojších pravoslávnych veriacich urobiť evanjelikov, ľudia sa vzopreli. Odmietali pochovávať mŕtvych a evanjelického farára z dediny vyhnali. Bol to tiež kraj zbojníkov a partizánov. Aj Slovenské národné povstanie tam bolo skôr vzburou proti cudzej autorite – Nemcom – než aby bolo bojom za nejaké antifašistické ideály.

Možno je dedičom tejto tradície odmeranosti k autoritám aj Mikuláš Černák, ktorý nebral nijaké ohľady na štát, šéfoval sám sebe.

Hovoríme o vrahovi, ktorý dostal doživotie a sedí vo väzení už 23 rokov. Napriek tomu čulo používa internet, cez priateľku spravuje facebookový profil a takmer 50-tisíc ľudí mu tam tlieska. Čím Černák priťahuje také množstvo ľudí?

Bez ohľadu na to, čo všetko má za sebou, je, myslím si, jasné, že Mikuláš Černák nie je žiaden dedinský svalovec s polovicou mozgu. Je to inteligentný charizmatický muž. A charizma priťahuje ľudí bez ohľadu na morálku a jeho skutky. Zoberte si príklad českého vraha Jiřího Kajínka. Jemu písali zaľúbené ženy do väzenia listy. A aj o Kajínkovi nakrútili film.

Každý scenárista, ktorý chce písať film o niekom, ako je Kajínek či Černák, sa musí popasovať s problémom, ako prerozprávať ich príbeh a pritom im nebudovať fanklub. Aj ja s týmto problémom momentálne bojujem.

Keď sa človek začíta, čo ľudia na Facebooku Černákovi vypisujú, nemusí sa z toho cítiť úplne komfortne. Prevláda zmes povzbudivých reakcií: „Klobúk dolu!“ a nostalgie: „Bol to super chlap, celé Slovensko bolo z neho posraté“, prípadne želania „Miky na hrad!“ a „Nech ťa už pustia, príď urobiť poriadok!“. Je to s nami také zlé, že sa ľudia obracajú na vraha a mafiána ako symbol boja proti korupcii?

Poriadok od neho chcú tí, ktorí by radi videli jednoduché riešenia na korupciu – alfa samcov, ktorí kašľú na pravidlá a berú spravodlivosť do vlastných rúk. Pritom Černák a mafiánske vojny, do ktorých sa zapojil, sú dôkazom toho, kam to vedie. Samozrejme Černák nemôže byť symbolom boja proti korupcii – sám hovorí o tom, že úspech mal aj preto, lebo nebol lakomý k svojmu okoliu – a veľmi otvorene píše a hovorí, ako korumpoval policajtov, sudcov alebo politikov. On ten systém pomáhal vytvoriť.

Černák je však pre ľudí možno príťažlivý aj tým, že mal aj niečo, čo on sám považuje za „mafiánsku česť“. Mal zásadu, že sa do mafiánskych sporov neťahá rodina a nevinní ľudia. Ja sa s ním, diplomaticky povedané, nesúhlasím v tom, kto z jeho obetí bol nevinný a kto nebol, ale táto predstava o tom, že Černák bol ten spravodlivý mafián, mu určite pomáha budovať fanúšikovskú základňu. A ja nechcem okolo neho budovať klamlivú mytológiu.

Už ste našli spôsob, ako písať jeho príbeh, ale pritom z neho neurobiť idol?

Stále ho hľadám. Chcem pochopiť Černáka, aký bol vtedy, v deväťdesiatych rokoch, pretože on odvtedy prešiel vývojom. Už len tým, že vypovedá a spolupracuje s vyšetrovateľmi. Problém je, že ľutujúci päťdesiatnik je trochu iná postava než bol tridsiatnik Miky z deväťdesiatych rokov, ktorý by s policajtmi nespolupracoval.

Snažím sa pochopiť toho deväťdesiatkového Černáka, to je moja postava, o ktorej chcem písať a ktorá ma zaujíma. Preto mu aj v našich rozhovoroch prízvukujem, nech mi nehovorí to, čo si myslí z dnešného odstupu, ale nech sa rozpamätá, čo si o tých veciach myslel vtedy. Stále vidím postavu, ktorá je zložitá. Snažím sa pochopiť jeho motivácie, vysvetliť ich divákovi a nejako to vybalansovať. Aby som ukázal, odkiaľ Černák vzišiel, a pritom ho neospravedlňoval – ani dobou, ani okolnosťami. Nechcem budiť dojem, že on si za svoj osud nemôže, alebo že nevedel, čo robí. On dobre vedel, čo robí. Možnože naskočil na nesprávny vlak, z ktorého sa mu potom ťažko vystupovalo. Nikto ho však nenútil.

Pred siedmimi rokmi prišlo v príbehu Mikuláša Černáka k obratu, ktorý mnohých prekvapil. Odsúdenec po šestnástich rokoch začal odrazu vypovedať na polícii a označil miesta hrobov obetí vrážd, na ktorých mal podiel. Existujú dva názory, prečo to urobil. Jedni si myslia, že nehovorí pravdu, alebo spolupracuje len preto, lebo si chce polepšiť pred žiadosťou o podmienečné prepustenie, ktorú si môže podať v roku 2023. Druhý tábor vrátane jeho obhajcu Františka Poláka verí, že Černák vypovedá pravdivo a bez postranných motívov, výpoveďou si môže iba poškodiť. Vy veríte čomu?

Podľa mňa za rozhodnutím vypovedať môže byť aj kombinácia motívov. Černák mi viackrát hovoril, že sa hanbí za svoje zločiny. Keď to hovoril, vyzeral zlomený, nemyslím, že to hral. Zároveň som z neho cítil hnev. Hnevá sa na bývalých kolegov a komplicov, ktorí sú na slobode a zvaľujú naňho, aj čo nespáchal. Kým on celé roky mlčal, oni ho ohovárali a hádzali naňho špinu. Mohol prísť moment, že to nevydržal a začal sám vypovedať.

Černák nemá rád, keď ho niekto ohovára, keď má pocit, že sa o ňom zavádza či klame. Myslím si, že toto bol dôvod, prečo pred pár mesiacmi napísal otvorený list vtedajšiemu premiérovi Pellegrinimu.

Žiadal ho o chlapské ospravedlnenie za výroky, ktoré povedal v televíznej debate a ktoré boli podľa Černáka nepravdy. Ja teda za rozhodnutím vypovedať vidím oba motívy: vyčistiť si svedomie, ale aj hnev z toho, že sa o ňom klame.

Aby svoje rozhodnutie objasnil, napísal Černák knihu s priamočiarym názvom: Prečo som prelomil mlčanie. Budete z knihy pri filme vychádzať?

Černákovu knihu som si prečítal, príliš z nej však vychádzať nemôžem, keďže nemá príbehovú štruktúru. Využijem z nej len niektoré zážitky a na pár ďalších vecí, ktoré ma zaujali, som sa ho spýtal. Vychádzam skôr z rešeršov a policajných spisov. Zatiaľ najlepší sumár tohto obdobia podal Ján Petrovič z Aktualít v knihe, ktorá sa volá Slovenská mafia. Je to dobrá kniha, na Černákove odporúčanie som ju kúpil otcovi na Vianoce.

Ako to vlastne technicky funguje, keď chcete ísť navštíviť človeka vo väznení? Napíšete priamo jemu či vedeniu ústavu?

Technicky som kontakt naňho riešiť nemusel, všetko mi vybavili producenti. Väzeň má povolený zoznam piatich telefónnych čísel, na ktoré môže zavolať. Týchto päť čísel musí mať vopred zaregistrovaných. Černák môže volať mame, svojej priateľke, aj producentovi filmu a mne. Časy nie sú zásadne obmedzené, môže mi volať kedykoľvek. Pred karanténou, ktorá ma zasekla v Prahe, som za ním chodil aj osobne do Leopoldova. Jeden intenzívny týždeň som bol uňho každý deň.

Ako prebieha rozhovor vo väzení?

Väčšinou sa rozprávame hodinu až hodinu a pol, kým vedľa nás sedí niekto z väzenskej stráže. Často má už pre mňa pripravené materiály, napríklad svoje staršie výpovede pred súdom alebo fotky z osobného archívu.

K tomu sa ho väčšinou pýtam na veci, ktoré mi do príbehu chýbajú a neboli ešte nikde zverejnené. Myslím, že sa mi podarilo dostať z neho zaujímavé veci z jeho osobného života. O vzťahu k bratovi či mame doteraz hovoril málo.

Máte dopredu pripravené otázky, alebo sa radšej rozprávate voľnejšie?

Mám približnú predstavu, čo potrebujem vedieť. Niekedy, keď spolu telefonujeme, mu avizujem, čomu by som sa chcel nabudúce venovať, aby vedel zaloviť v pamäti a nebol zaskočený otázkami.

Napríklad ma zaujímal spôsob, ako podplácal policajtov a aké mal politické krytie, tak sme sa dohodli, že sa budeme rozprávať o tom. Alebo sme si povedali, že budeme hovoriť o jeho bratovi a čo preňho znamenala jeho smrť. Rozhovory si zapíšem, nahrávam a potom mám doplňujúce otázky. Tak postupne dopĺňam do príbehu informácie.

Ako na vás bývalý boss mafie pôsobil?

Prvé som si začal všímať veci, ktoré poznám: nárečie a prízvuk, špecifické frázy, ktoré používa a ktoré poznám od svojho otca, ktorý patrí do podobnej generácie ako on. Potom to, že Černák sa o seba aj vo väzení stará. Je vždy hladko oholený, vidno, že športuje.

Ďalej som si všímal to, kam chce a kam nechce v našich rozhovoroch zájsť. Keď sa s niekým rozprávate, dokážete vycítiť, kedy sa ten druhý cíti viac a kedy menej komfortne. A to, o ktorých vraždách hovorí bez problémov a okolo ktorých sa ošíva, je pre mňa dôležité, vie to o ňom veľa prezradiť.

Nemali ste stres?

Nemal som stres z toho, že idem za vrahom. Bral som to tak, že idem spovedať človeka, od ktorého sa chcem toho čo najviac dozvedieť a pritom ho nechcem súdiť, ale najprv vypočuť.

Černák nepôsobil dlho ako mafián, jeho kariéra trvala päť rokov, potom sa prišiel sám nahlásiť na políciu. Ktorý výsek života by ste chceli spracovať?

Najnovšie to vyzerá, že ten film nebude jeden, ale budú dva. Najskôr som sa snažil vtesnať Černákov život do jedného filmu, napísal som prvý scénosled, ale musel som vynechať toľko vecí, že to nedávalo zmysel.

Bohatý na udalosti je najmä rok 1997, keď došlo k najväčším mafiánskym vojnám. Tie sa nedajú prejsť z rýchlika, radšej sa pokúsim tému rozdeliť. Vedieme o tom s producentmi aj režisérom Jakubom Kronerom diskusiu, pretože ak nemá byť hlavná postava plochou figúrkou, potrebujeme väčší priestor.

Mám pocit, že Černákov vzostup a pád sú dve samostatné témy, ktoré sa v jednom filme bijú. Príbeh dedinského chalana, ktorý zažije prvú vraždu a postupne sa musí vyrovnávať s mocou, je iný príbeh ako príbeh bossa, ktorý hneď ráno po zobudení kontroluje, či pred barákom nestoja kukláči a či nemá pod autom výbušninu.

V knihe svojich pamätí sa Černák chváli tým, že sa ho bál každý, aj Vladimír Mečiar. Nezveličuje?

Neviem o tom, či sa ho bál Mečiar. Dokážem si predstaviť, že sa ho bál minister vnútra Gustáv Krajči. Krajči sa mohol ošívať, keď na jednej oficiálnej akcii stál vedľa Černáka, ktorý mal pod kabátom pištoľ. Na druhej strane mám pocit, že vzťah Černáka k politikom bol trochu komplikovanejší, než to on sám podáva.

Politici začali po ňom ísť najmä preto, lebo sa blížili voľby a oni chceli ukázať, ako vedia zatočiť s mafiou. Lenže mali na výber? Nikto predsa nechcel dostať Černáka za mreže iba preto, že by sa mu znepáčili jeho oči, ale preto, že reálne bol zapletený v desiatkach zločinov. Mnohí ľudia sa ho báli, mnohí mali dôvod po ňom ísť.

Ukáže film prepojenie mafie na politiku?

Mám niekoľko historiek, ešte si ich potrebujem overiť. Viackrát som s ním rozoberal kontakty na tajné služby, stretnutia, ktoré mal s Jaroslavom Svěchotom. Svěchota mal údajne plánovať na Mikuláša Černáka atentát a viem o jednej situácii, kde sa Černák vyhol pasci, ktorú na neho Svěchota chystal.

Viem tiež, od akého vrcholového politika dostal pred Vianocami 1997 ubezpečenie, že sa môže ísť prihlásiť na políciu a určite ho hneď pustia – a nakoniec v base ostal. Pomerne otvorene mi hovorí aj o tom, ako fungovala lokálna politická korupcia.

Niekedy sa zdráha uviesť celé mená ľudí, ktorí sú po smrti, alebo sú dávno mimo. Vraj nechce zbytočne ublížiť ich rodinám. Ale všeobecný obraz toho, ako fungovala mafia, podáva presný.

Dávate si vopred pozor na citlivé veci, ktoré by sa mohli stať predmetom žaloby?

Keď píšem scenár, tak nikdy nerozmýšľam, komu všetkému by to mohlo prekážať. Špeciálne o mafiánoch. Napíšem to tak, ako si myslím, že by to malo byť. Keď potom právnici povedia, že si príliš vymýšľam alebo som žalovateľný, tak už bude na nich, nech pozmenia mená alebo vymyslia ďalšie právne kľučky. To je však už ich a nie moja práca.

Napadá mi minimálne jeden človek, ktorý by sa z filmu tešiť nemusel. Podnikateľ z Banskej Bystrice Ján Kán, ktorý bol pravá ruka Mikuláša Černáka.

Pokiaľ viem, tak Kán sa so mnou dobrovoľne rozprávať nebude. Keby sa aj chcel, tak by určite mnoho z tých historiek porozprával úplne inak, než sa stali. Nemyslím si, že by mi on mohol pomôcť, napokon, existuje nejedno rozhodnutie súdu, ktoré Kána usvedčuje z klamstva.

Ak preto teraz niečo riešim, tak skôr stranu obetí. Nechcem, aby boli Černákove obete figúrky, ktoré padnú mŕtve na zem a divák sa má radovať, že hrdina vyhral. Toto nie je fiktívny príbeh, nie je to Rambo, ktorý strieľa ľudí na počkanie samopalom, a do divákov to pumpuje adrenalín.

Zajtra mám telefonovať so synom jednej z obetí, ktorý sa mi ozval, keď čítal v novinách, že píšem o Černákovi film. Chcel by vedieť, či bude vo filme vystupovať aj postava jeho otca a ako bude zobrazená. Takže si uvedomujem, že si musím dať pozor na zobrazenie obetí, aj to má potenciál ublížiť, aj keď ani obete neboli vždy anjeli.

Po seriáli Českej televízie Rédl bude život Mikuláša Černáka ďalší príbeh, ktorý ste napísali z prechodnej éry 90. rokov. Pomohlo vám, že ste mali tieto roky zmapované?

Určite mi to pomohlo. Obidva príbehy hovoria o jednej téme, ktorou je prechodné vákuum v bezpečnostných zložkách. Rédl bol český a Černák je slovenský príbeh, hovoria však o tom istom: čo všetko a s akou drzosťou si niektorí ľudia v deväťdesiatych rokoch mohli dovoliť.

Tie podvody boli také priamočiare, že si dnes nevieme predstaviť, že by vôbec mohli niekomu beztrestne prejsť. Vtedajší mafiáni fakturovali na bielych koňov alebo podplácali z dnešného pohľadu primitívnym spôsobom. Dnešná mafia to robí omnoho sofistikovanejšie.

Zatiaľ ste napísali samé temné kriminálky. K rovnakému alebo podobnému žánru môžeme hodiť scenár snímky Červený kapitán, aj české seriály Rédl a Zrádci, ktorí zase hovorili o vietnamskej mafii. Nemali ste niekedy chuť presedlať na iný žáner?

Je to pravda, som v takej škatuľke. Snažím sa posúvať a nerobiť iba temné kriminálky, aj keď podľa ďalších projektov sa mi to bohvieako nedarí.

V Česku dostal teraz podporu jeden z mojich starších príbehov, historické krimi z 30. rokov, keď Baťovci stavali Svit a našli hermafrodita. Kriminálka sa postupne preleje do genderovej témy – zaujímavé, že tie sú dnes aktuálnejšie, než keď som ju pred štyrmi rokmi písal.

Dopísal som scenár Studňa, v podstate horor, mal by ho režírovať Peter Bebjak. Nanovo som spracoval príbeh rodiny Jelínkovcov zo slávnej epizódy socialistického Majora Zemana. Vznikol podľa skutočného príbehu, keď otec rodiny zabil matku, podpálil dom a svojho syna hodil do studne. Na jeseň som robil rešerše, chodil som po rodine obetí. Celý príbeh som napísal z perspektívy obetí.

Keď z Prahy sledujete, čo sa deje za posledné roky na Slovensku, nemávate občas aj pocit márnosti, že tie svinstvá, ktoré vyplávali na povrch, presahujú scenáre najlepších trilerov? Rozhovor Kočner-Trnka nevymyslíte, ale môžete ho rovno použiť do filmu.

Podľa mňa ho vymyslíte, len ho ťažko napíšete, aby to potom nevyznelo trápne. Ja keby som mal písať o Kuciakovi fiktívnu kriminálku, tak by stopa nemohla viesť k Marianovi Kočnerovi. Na film by to bolo príliš málo napínavé.

Realita je vždy menej sofistikovaná než kriminálky, kde musí byť vždy niekoľko nečakaných zvratov. Skutočnosť až také zvraty nepotrebuje.

Rozhovor pre Denník N od Miloša Krekoviča.

Zdroj: https://dennikn.sk/1902357/mafian-cernak-musel-najst-odvahu-priznat-sa-k-tolkym-vrazdam-do-oci-matke-hovori-autor-ktory-o-nom-pise-film/#